Facebook

AWERTOUR, spol. s r.o.

3 days ago

🔵 DVADSIATA TRETIA NEDEĽA CEZ ROK B

Keď sledujeme v televízii nejakú konferenciu alebo tlačovku, tak máme možnosť na obrazovke vidieť tlmočníka posunkovej reči pre tých, ktorí by radi počuli, ale pre telesnú vadu im to nie je dopriate. Ale aspoň takto sa dozvedia, o čom tá relácie je. Ak sa niekto s takýmto postihom narodí, je to síce pre neho vážny problém, ale ak niekto stratí sluch z akejkoľvek inej príčiny a predtým všetko počul, zrazu nič nepočuje. Preto je to pre neho veľké nešťastie.
V dnešnom evanjeliu podľa Marka počujeme, že Ježiš navštívil miesta na východnom pobreží Genezaretského jazera, kde vtedy nežili Židia, ale pohania. Tiež na začiatku state je zaujímavá poznámka, že prišiel z okolia Tíru a Sidonu, čo je dnešný Libanon, ktorý taktiež obývali pohania. Nie je uzdravenie hluchonemého človeka nápadné? Vieme, že Židia sa pohanským miestam vyhýbali, aby sa neznečistili. Pán Ježiš to nerešpektoval a ako vidíme, nevadilo mu, že stúpal po pohanskej pôde. Chcel tým jasne naznačiť, že sa v budúcnosti budú pre evanjelium otvárať uši aj pohanom? Vidíme, že sa to neskôr stalo skutočnosťou.
Ďalej si všimnime všetky Ježišove prípady uzdravenia. Jemu stačilo slovo a uzdravil každú chorobu, neduh alebo posadnutosť. Len v tomto prípade Ježiš urobil výnimku, akoby obrad. Vzal hluchonemého nabok od zástupu, lebo nechcel, aby z toho bola senzácia. Najprv sa dotkol jeho uší, slinou sa dotkol jeho jazyka, pohliadol k nebu, vzdychol si a povedal: „Effeta.“ To znamená, otvor sa! Takto mu otvoril sluch a vrátil reč. Urobil to preto, lebo v tých časoch hluchonemý patril medzi najúbohejších ľudí. Potom, ako mu otvoril uši a rozviazal sa mu jazyk, tak sa stal normálnym zdravým človekom, ktorý už mohol počúvať druhých ľudí a vedel sa porozprávať s ostatnými ľuďmi. My si ani nevieme predstaviť, akú radosť a hodnotu dostal tento uzdravený človek.
Schopnosť rozprávať sa s inými je pre nás samozrejmá. Avšak, aj keď máme zdravý sluch a reč, môžeme nimi šíriť veľa dobra, ale aj veľa zla. Nie nadarmo sa hovorí, že striebro je hovoriť, ale zlato je mlčať. Zlatom je zároveň aj odvaha použiť v správnej chvíli primerané slová. Hovorí sa, že ústa hovoria to, čo vychádza z plnosti srdca, ale tam sa to dostane cez uši. Preto sa Pán Ježiš najprv dotkol hluchonemému uší a až potom jazyka. Je veľmi dôležité to, keď sa rozprávame s niekým, čo sme povedali a či sme nejakým slovom niekomu neublížili. Lebo sa hovorí, že jazyk je najnebezpečnejší úd na ľudskom tele, preto je uzavretý za dvomi bránami – zubami a perami.
Preto chcem využiť v tomto zamyslení vysvetliť čoho sa môžeme dopustiť voči blížnym svojím jazykom. Zdravými ušami počujeme všeličo, ale vieme si to ponechať u seba? Môže sa totiž stať to, že čo sme o niekom počuli, povieme ďalej a tým niekomu ublížime. Poukázal by som hlavne na dva hriechy, ktorých sa dopustíme jazykom a to: ohováraním a osočovaním. V tomto majú mnohí ľudia problém, lebo nerozumejú, čo je ohováranie a čo je osočovanie. Ohováram vtedy, keď chcem niekomu, o ktorom hovorím pred inými a on nie je tam prítomný, ublížiť tak, že poviem o jeho chybách, ktoré naozaj má. Takto v očiach poslucháčov znížim dôstojnosť, česť a dobré meno toho, o ktorom som o jeho skutočných chybách hovoril. Osočovanie je veľmi vážny a ťažký hriech. Chcem niekomu vedome ublížiť tak, že si vymyslím nejakú závažnú chybu, ktorú dotyčný nemá a o tej chybe alebo chybách rozprávam pred inými a takto zničím dobré meno a česť toho, na ktorého som túto alebo tieto chyby vymyslel. Ohováranie môže kňaz pri sviatosti zmierenia rozhrešiť s podmienkou, že dotyčný sa pred tými, čo to povedal, ospravedlní. Ale osočovanie je tak závažný a ťažký hriech, že pošpinená česť a dobré meno sa veľmi ťažko dokáže napraviť. Vo svojej pastoračnej praxi som zvykol uviesť prirovnanie: Vezmite páperový vankúš, vyjdite s nim na vežu kostola, roztrhnite ho a páperie vysypte po vetre. Potom zbehnite dole a skúste všetko vysypané páperie do jedného pozbierať. Podarí sa to? Určite nie. Takto je to aj s hriechom osočovania. Česť a dobré meno sa už ťažko dá navrátiť.
Milí priatelia, preto je dobré si vždy po stretnutí s niekým položiť otázku, či som povedal, čo som mal a či som nehovoril, čo som nemal. Na to je dobré večerné spytovanie svedomia.

Pripravil vdp. Martin Mojžiš, sprievodca pútnikov. ... See MoreSee Less

AWERTOUR, spol. s r.o.

1 week ago

🔵 DVADSIATA DRUHÁ NEDEĽA CEZ ROK B

Vždy, keď som v Jeruzaleme navštívil s pútnikmi Múr nárekov, tak som tam vysvetlil náboženský život Židov a jeho prejavy, spôsob ich modlitby, čítanie Zákona a iné. Zároveň som poukázal na čelá niektorých ortodoxných Židov, ktorí mali na nich malú čiernu krabičku, ktorú si dali na čelo najmä počas modlitby. Táto krabička sa volá „Šéma.“ Je v nej malý zvitok z Piatej knihy Mojžišovej, ktorý znie: „Počuj, Izrael! Hospodin, náš Boh, je jediný Hospodin. Milovať budeš Hospodina, svojho Boha, celým srdcom, celou dušou a celou silou. Slová, ktoré ti dnes prikazujem, budú v tvojom srdci. Budeš ich vštepovať svojim synom a budeš hovoriť o nich, či budeš sedieť vo svojom dome, či budeš kráčať cestou, či budeš líhať alebo vstávať“ (Dt 6, 4- 7). A keďže veriaci Žid si tieto slová nemôže implantovať do mozgu, tak to má mať najmä pri modlitbe na čele. Z toho jasne vidíme, že Pán Boh dal ľudskému pokoleniu svoj Zákon, ktorý majú ľudia zachovávať a podľa neho aj žiť, aby žili šťastne ako Božie deti. Vieme ale, že farizeji a zákonníci pridali k Zákonu ešte ďalšie zákazy a príkazy, ktorých v Ježišových časoch bolo okolo 620. Tieto zákazy a príkazy, ako sme z nich niektoré počuli v dnešnej stati evanjelia, Pán Ježiš kritizoval, keď jeho učeníkov farizeji napadli, že si pred jedlom neumyli ruky. Nábožný Žid mal týchto príkazov a zákazov plnú hlavu. Nestihol si všetky zapamätať. Učitelia Zákona mali záľubu v tom, že sledovali každého, najmä toho, ktorý z týchto príkazov nejaký porušil, ako to počúvame aj v dnešnom evanjeliu. Pán Ježiš využil túto chvíľu na to, aby vyčítal farizejom, že bazírujú na drobných ľudských predpisoch a zanedbávajú Božie prikázania. Doslovne im povedal: „Božie prikázania opúšťate a držíte sa ľudských tradícií.“ Z toho dôvodu ich nazval pokrytcami, pričom citoval slová proroka
Izaiáša, že ich srdce je ďaleko od Boha. Čo je podľa Pána Ježiša podstatné, je srdce človeka.
A toto poučenie platí aj pre nás. To znamená, že naše náboženstvo je iba vtedy správne, keď je naše srdce nasmerované na Pána Boha, keď je spojené s Bohom, keď je zjednotené s Bohom. Keby však bolo naše srdce ďaleko od Boha, vtedy by podľa slov Pána Ježiša bolo naše náboženstvo bezcenné a zbytočné. Čiže, bezcenná by bola naša modlitba, prežehnanie, pokľaknutie, návšteva svätej omše i samo sväté prijímanie.
Určite si teraz dáte otázku: Ako mám dosiahnuť, aby bolo moje srdce blízko Bohu? Pomôžme si radou sv. Jána Zlatoústeho, ktorý hovorí, že keď chceme, aby bolo naše srdce blízko Bohu, tak si máme v sebe vzbudiť túžbu po Bohu. Skôr by sme si mysleli, že si máme vzbudiť lásku k Bohu. Nie, lebo láska je čnosť veľmi náročná, ktorá sa ťažko uskutočňuje. Túžba je ľahší úkon ako láska. Preto máme začať vstup do Božej blízkosti ľahším úkonom, a to túžbou. A tak myšlienkou - túžim po tebe Bože - sprevádzajme svoje modlitby tak doma a aj v kostole, tiež svoje prežehnanie, svoje pokľaknutie, svoj pohľad na oltár, svoj pohľad na kríž, svoj pohľad na Hostiu, na kalich v rukách kňaza a nadovšetko, keď ideme na sväté prijímanie. K nemu máme pristupovať s myšlienkou: Pane, túžim po tebe, príď ku mne. Takáto túžba sa postupne premení na lásku k Bohu, a tak dosiahneme úprimný osobný vzťah k Bohu. Vtedy budeme prežívať naše náboženstvo ako pravé. Vtedy pocítime dokonalé šťastie, ktoré prevyšuje všetky záľuby, radosti a šťastia pozemského života. Určite si dáme otázku: „Je to možné dosiahnuť?“ Áno, je to možné a na to netreba byť zatvorený v kláštore, lebo sa to dá dosiahnuť aj v bežnom živote, kdekoľvek žijeme a pracujeme.
Uvediem príklad. V tomto týždni sme slávili spomienku na svätého Augustína. Pochádzal z Tagasty v Afrike z rodiny otca pohana, matky svätej Moniky praktickej katolíčky. Rodičia videli v ňom nadaného chlapca, ktorého dali na štúdiá v Kartágu. Augustín nebol pokrstený, lebo vtedy sa krstili len dospelí. Prostredie, v ktorom študoval, bolo pohanské, nemravné a vplyvom toho aj on upadol do sexuálnej nemravnosti až tak ďaleko, že žil s akosi ženou, s ktorou mal syna. Okrem toho sa stal členom protikresťanskej sekty manichejcov. Matka ho vypovedala z domu, ale neustále sa so slzami modlila za jeho obrátenie. Sám tamojší biskup ju povzbudzoval, že syn vďaka toľkým slzám a modlitbám nemôže byť zatratený. Augustín odišiel do Talianska. Najprv do Ríma, odtiaľ do Milána. Tam vtedy pôsobil veľmi slávny kazateľ – biskup svätý Ambróz. Augustín chodil na jeho kázne zo začiatku nie pre ich obsah, ale pre rečnícke umenie kazateľa, čo ho veľmi zaujímalo. Po čase ho kázne začali zaujímať aj vďaka obsahu. Po každej kázni uvažoval o kresťanskej náuke, o zmysle života, čo ho viedlo – aj vďaka modlitbám jeho matky – k obráteniu. Zanechal nemravný život, opustil sektu, dal sa pokrstiť a neskôr sa stal kňazom a o niekoľko rokov aj biskupom.
Milí priatelia, uvážme. Keby Augustín po svätom krste prežíval vieru len vonkajšími úkonmi, nie srdcom, určite by ho taká viera nebola uspokojila. Veľmi odporúčam prečítať jeho životopis a najmä jeho knihu Vyznania. Svoju životnú radosť z viery vyjadril známou a nádhernou vetou: Nespokojné je srdce človeka, kým nespočinie v tebe, ó Bože. Sám skúsil, že svetské rozkoše neprinášajú opravdivú radosť zo života.
A tak, milí priatelia, dajme sa dnes získať Ježišovou náukou, že naše náboženstvo má spočívať vo vrúcnom spojení nášho srdca s Bohom.

Pripravil vdp. Martin Mojžiš, sprievodca pútnikov. ... See MoreSee Less

AWERTOUR, spol. s r.o.

2 weeks ago

🔵 DVADSIATA PRVÁ NEDEĽA CEZ ROK B

Toto je v poradí štvrtá nedeľa, kedy čítame a zamýšľame sa nad evanjeliom šiestej kapitoly apoštola Jána. Je to posledná časť jeho reči, ktorú povedal nasýtenému zástupu po rozmnožení chlebov a rýb pri Tabghe. Všimnime si, že sú to presne tí istí ľudia, ktorí sa nasýtili z rozmnožených chlebov a povedali: „Tvrdá je to reč! Ktože ju môže počúvať?“ Včera nepovedali tvrdý je to chlieb, tvrdé sú to ryby. Chlieb a ryby im chutili. Ako vieme, boli nadšení, veď ho chceli urobiť kráľom. Boli by ho aj na rukách nosili, keby im bez práce stále ponúkal chlieb a ryby. A tu zrazu toto neslýchané – jesť jeho telo a piť jeho krv. Kto to kedy videl? Čo zošalel? „Tvrdá je to reč,“ tak si hovorili a pomaly postupne odchádzali sklamaní. Ako vieme, Ježiša dovtedy nasledovalo 72 učeníkov, z ktorých po tejto reči odišlo 60, ostali z nich len dvanásti. Aj týmto dal Ježiš možnosť odísť, ak sa im jeho reč nepáči. Všimnime si posledné vety dnešnej state evanjelia, ako odpovedal Peter. Ježiš povedal Dvanástim: „Aj vy chcete odísť?“ Odpovedal mu Šimon Peter: „Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života“ (Jn 6, 67-68). Ale dajme si otázku: „Rozumel tomu?“ Určite nie. Kedy sa mu otvorili oči a tiež aj ostatným apoštolom, tak to bolo pri Poslednej večeri, keď Ježiš pred ich očami prepodstatnil chlieb a víno na svoje Telo a Krv.
Dajme si otázku, ako sa asi cítil Pán Ježiš, keď od neho odchádzali sklamané zástupy aj jeho učeníci? Pomôžem si príbehom, ktorý som sám prežil. V susednej farnosti ťažko ochorel starý kňaz na rakovinu pľúc. Otec biskup ma požiadal, aby som dočasne spravoval aj túto farnosť. Samozrejme, bol som vtedy mladý a ľudia si ma rýchlo obľúbili. Čo ma veľmi zarazilo, bola reakcia farníkov, ktorí nahlas kričali: „Vyhodiť ho z fary, nech tu nezavadzia.“ Ako sa asi cítil tento kňaz, ktorý celý život zasvätil kňazstvu? Deväť mesiacov som ho zastupoval a keď mi jedno ráno zavolali, aby som rýchlo prišiel, tak som ho našiel ležať do klbka skrčeného na podlahe vedľa postele. Vtedy mi vypadli slzy s myšlienkou: „Keď si mladý, volajú ti hosana a keď zostarneš, volajú ukrižuj!“
Môžeme v tomto odchode učeníkov a zástupov od Ježiša vidieť jeho tragédiu? Vôbec nie, lebo u Boha nejestvuje žiadna tragédia. Ježiš sa sám opýtal dvanástich, či ho chcú opustiť. To znamená: „Prosím, ja vás nasilu nedržím.“ Vy sami sa rozhodnite, či zostanete so mnou, alebo odídete. Z toho vidíme, že Ježiš si vysoko váži a uznáva hodnotu osobného rozhodnutia, a preto nemôže vidieť tragédiu v tom, keď sa niekto rozhodne od neho odísť. Tá tragédia nie je v Ježišovi, ale v tom, kto od neho odišiel.
A táto tragédia sa dnes opakuje aj u nás. Ako sme sa veľmi tešili po páde totality, že môžeme už slobodne chodiť do kostola, že slobodne si môžu rodičia prihlasovať deti na náboženstvo, že sa nám do rúk dostala náboženská literatúra, po ktorej sme tak veľmi bažili. Kostoly sa napĺňali, ale po určitom čase sa aj pomaly vyprázdňovali. A k tomu ešte pomohla pandémia covidu, keď na dva roky boli na Slovensku kostoly zatvorené. Dnes, ako vidíme, viera nie je uctená, ale naopak, vidíme veľkú ľahostajnosť. Má nás to viesť k zúfalstvu? Nie. Predposlednú nedeľu som bol na odpustovom obede, kde sme sa zišli takmer všetci kňazi z dekanátu. Pravdaže, spolubratia sa rozprávali o rôznych problémoch vo svojich farnostiach, ale nadovšetko o ľahostajnosti svojich farníkov. Na to jeden spolubrat povedal: „Ale, bratia, Cirkev nezanikne, veď je to nie ustanovizeň ľudská, ale božská, tak čo sa máme strachovať?“ A mal pravdu.
Milí priatelia, snažme sa žiť tak, aby sme aj v týchto podmienkach ustavične žili a prehlbovali v sebe a vo svojich rodinách živú vieru a lásku k Ježišovi podľa slov apoštola Petra: „Pane, ku komu pôjdeme? Ty máš slová večného života.“

Pripravil vdp. Martin Mojžiš, sprievodca pútnikov. ... See MoreSee Less