AWERTOUR, spol. s r.o.

3 days ago

DVADSIATA SIEDMA NEDEĽA CEZ ROK B

Jeden spolubrat – kňaz, mi nie tak dávno takmer s hrôzou povedal, že v jeho rodnej farnosti (podotýkam – veľkej farnosti) sa v priebehu tohto roka rozviedlo okolo dvadsať manželských párov. Čo je zarážajúce, že sú to rozvody väčšinou mladých manželských párov.
Žiaľ, rozvodovosť je na Slovensku až taká veľká, že štatistiky hovoria o každom druhom rozpadnutom manželstve. V našich kostoloch sa takmer každú sobotu uzatvárajú manželstvá, ale na našich súdoch sa denne konajú rozvodové konania. Keď sa zamyslíme nad slovami dnešného evanjelia, tak sa dozvedáme, že aj v Ježišových časoch to bolo tak. Všimnime si, že sa Ježiš v evanjeliách málo zmieňuje o manželstve a keď o ňom hovorí, tak pripomína pôvodný Boží ideál, ktorý Boh vložil do prirodzenosti muža a ženy, keď ich stvoril.
Farizeji prišli za Ježišom s otázkou, či smie muž prepustiť svoju manželku. Neprišli za ním preto, lebo ich zaujímala pravda, ale chceli poznať Ježišov názor, aby ho chytili do pasce. Aby sme pochopili otázku farizejov, tak si musíme priblížiť situáciu, v akej vtedajší ľudia žili. V časoch Pána Ježiša prevládalo učenie vtedy veľmi váženého rabína Hillela, ktorý mal u ľudí – najmä farizejov – veľkú vážnosť ako učiteľ Zákona. Tento učil, že stačí, aby sa mužovi na manželke niečo znepáčilo a môže ju hneď prepustiť. Stačilo napríklad, že manželke vykypela polievka alebo niečo prihorelo, alebo sa manželovi zapáčila iná, možno krajšia žena, tak svoju mohol prepustiť. Z toho vidíme, že žena v Ježišových časoch bola podceňovaná a bola akoby otrokyňou svojho muža. Na túto vtedajšiu prax Pán Ježiš odpovedá slovami dnešného prvého čítania. Boh stvoril človeka ako muža a ženu, lebo nie je dobré, aby bol človek sám. Preto Boh prikázal, aby muž opustil svojho otca a matku a prilipol k svojej manželke. A tak už nie sú to dvaja, ale jedno telo. Potom Pán Ježiš povedal veľmi dôležitú vetu: „Čo teda Boh spojil, človek nech nerozlučuje!“ Touto vetou Pán Ježiš ako Boží Syn povýšil prirodzenú manželskú zmluvu na sviatosť, a preto keď snúbenci uzavrú manželstvo pred dvoma svedkami a zástupcom Cirkvi (diakonom alebo kňazom), tak ich manželstvo sa stáva nerozlučiteľným s výnimkou smrti niektorého z nich.
Vrátim sa k vyššie uvedenej myšlienke z dnešnej liturgie slova. Pán Boh stvoril človeka ako muža a ženu. To znamená, že muž a žena patria tak silno k sebe, že majú myslieť nie na svoje vlastné šťastie, ale na šťastie toho druhého. Je to preto, aby mohli vo vzájomnej láske prijať a vychovávať deti. Tu zároveň vidíme stanovisko Pána Ježiša, že rehabilituje rovnosť – rovnoprávnosť – ženy s mužom, ktorú tisícročia žene upierali. Z toho jasne vyplýva vážnosť a dôležitosť sviatostného manželstva, cez ktoré po uzavretí dostávajú manželia Božie požehnanie pre toto mimoriadne dôležité poslanie. Zo strany snúbencov sa vyžaduje nadovšetko praktická viera v Pána Boha. Koľkí snúbenci si ju pri uzatvorení sviatostného manželstva uvedomujú, prežívajú a veria, že sľub si nedávajú len sami pre seba, ale aj Bohu? Koľkí snúbenci dnes veria, že Boh sa stane súčasťou ich života? Mám veľa skúseností s prípravou snúbencov, ktorých viac zaujímala paráda pri sobáši ako podstata toho, čo si uzatvárajú.
Okrem viery je nutná aj láska. Pri každej príprave snúbencov som si neodpustil otázku: „Čo je to láska?“ Dostal som rôzne odpovede, až som sa divil. Väčšina mi odpovedala, že je to sex, porozumenie a iné... Potom sa nedivme, že manželstvá rýchlo stroskotávajú, lebo nepoznajú opravdivú lásku. Tak teda, čo je láska? Známy nemecký spisovateľ Goethe napísal takúto vetu: „Ak chce niekto vstúpiť do manželstva a chce urobiť seba šťastným, nie je manželstva hoden.“ Myslel určite na sebectvo, ktoré je jednou z hlavných príčin rozpadu manželstva. Pán Ježiš povedal nádhernú vetu: „Môže niekto viac milovať svojho blížneho, ako položiť aj život za neho?“ Je nádherný zvyk na Slovensku, že pri sobášoch, keď si novomanželia prisahajú lásku na kríži, tak si uvedomujú Ježišom vyjadrenú podstatu lásky, že je to obeta. Teda, čo je láska? OBETA. Odporúčam, pozorne si prečítať trinástu kapitolu Prvého listu apoštola Pavla Korinťanom. Žiaden básnik na svete nevyjadril podstatu opravdivej lásky tak, ako apoštol Pavol.
Na záver by som chcel zdôrazniť, z čoho majú manželia čerpať silu, aby sa ich manželstvo nerozpadlo. Pravidelná svätá spoveď, nielen jeden a druhý nie, spoločná účasť na svätých omšiach a denne spoločná modlitba. Škoda, že sa spoločná modlitba vytráca z našich rodín, ktorú nahrádza televízor. Treba si všimnúť staré porekadlo: „Bez Božieho požehnania, márne naše namáhania.“

Pripravil vdp. Martin Mojžiš, sprievodca pútnikov. ... See MoreSee Less

AWERTOUR, spol. s r.o.

1 week ago

🔵 DVADSIATA ŠIESTA NEDEĽA CEZ ROK B

Na hodinách latinčiny nás profesorka často učila staré latinské poučky. Jednu z nich uvediem: Qui bene distinguit, bene docet. V preklade je to: Kto dobre rozlišuje, dobre učí. Táto poučka mi napadla, keď som uvažoval o dnešnej stati evanjelia.
Pán Ježiš nám v tejto stati dáva dôležité poučenie pre náš život a to, v ktorých prípadoch máme zaujať mierny postoj a kedy prísny, rozhodný, radikálny. Všimnime si, v prvej polovici apoštola Jána, ktorý prišiel k Ježišovi so žalobou, že akýsi človek, ktorý nechodí s nimi, robí v mene Ježiša divy. Pán Ježiš zaujal láskavý postoj, tak ako Mojžiš z dnešného prvého čítania, keď k nemu prišiel mladý Jozue a žiadal od Mojžiša, aby zakázal Eldadovi a Medadovi, aby neprorokovali. Tak Mojžiš, ako aj Ježiš zaujali – dá sa povedať – rovnaký zmierlivý postoj.
Lenže, všimnime si, že ten istý Pán Ježiš zaujíma veľmi radikálny postoj v druhej časti dnešného evanjelia. Pri vypočutí tejto stati poslucháčovi prejde mráz po chrbte, keď počuje, že treba si odťať ruku, či nohu alebo vylúpiť oko, keď niektoré z nich zvádzajú k hriechu. Vtedajší Ježišovi poslucháči dobre rozumeli, čo myslel pod slovami odťať či vylúpiť. „Odťať“ či „vylúpiť“ sú východné výrazy, ktoré znamenajú radikálne sa postaviť proti hriechu, ktorý by mohol zmrzačiť či oslepiť vzťah voči Bohu a uviesť do strašnej straty spoločenstva s Bohom. V tomto význame je veľmi dôležité uvedomiť si, že tak by sa človek dostal do večného zatratenia.
A toto poučenie platí aj pre nás, lebo sa nám stáva, že aj my bývame radikálni voči iným. Lenže Pán Ježiš chce od nás, aby sme boli radikálni voči sebe. Na inom mieste povedal prirovnanie, že si musím vyhodiť brvno zo svojho oka a až potom vyhodiť smietku z oka blížneho. Každý z nás má svoje chyby a nedokonalosti. Nikto z nás nie je úplne dokonalý a keby sme si toto nevšímali, tak by sme mohli v sebe zastaviť rast čnostného života, a tak zároveň aj vzťahu s Pánom Bohom.
A tu chcem poukázať na dve veľmi dôležité skutočnosti pre rast duchovného života.
Po prvé, konať si pravidelnú svätú spoveď. Po svätej omši ako druhý dar sme od Pána Ježiša dostali možnosť odpustenia hriechov. Vieme si vôbec uvedomiť, že tento dar nám bol daný až po smrti na kríži a zmŕtvychvstaní? Pán Ježiš musel najprv zomrieť, aby svojou smrťou na kríži zmieril svojho Otca s hriešnym ľudstvom. V Prvom svojom liste svätý Peter píše: „Veď viete, že zo svojho márneho spôsobu života, zdedeného po otcoch, boli ste vykúpení nie porušiteľným striebrom alebo zlatom, ale drahou krvou Krista, bezúhonného a nepoškvrneného Baránka“(1, 18-19). Uvedomme si silu svätej spovede, vďaka ktorej sa nám odpúšťajú hriechy, ale zároveň nám pomáha poznávať aj svoje chyby, hriechy a nedokonalosti povahy, čo pomáha vzrastu nielen po duchovnej stránke, ale aj povahe a charaktere. Vždy, keď spovedám najmä mladého človeka, tak dávam otázku: „Ktorý z týchto vyspovedaných hriechov sa ti stáva najčastejšie?“ A vtedy poradím, aby sa snažil takýto mladý človek dávať si zvlášť na ten hriech pozor. Tiež mu poviem: „Nech tvoja svätá spoveď neskončí mojím rozhrešením, ale nech pokračuje tvojím predsavzatím snažiť sa prekonať tento hriech.“ A tak postupne sa človek dokáže zbavovať ďalších chýb či hriechov. Samozrejme, treba k tomu veľa trpezlivosti. Ako sa to dá dosiahnuť?
A to po druhé, nielen svätou spoveďou, ale odporúčam každý večer si spytovať svedomie. Na prvom mieste sa opýtať seba: „Ako sa mi dnes darilo prekonať dotyčnú chybu či hriech?“ Ak sa mi aspoň trochu podarilo, tak za to poďakujem Pánu Bohu a ak nie, tak ho poprosím o odpustenie a zároveň poprosím o silu, aby to zajtra bolo lepšie. Potom si ešte spytujem svedomie z ďalších hriechov, ktoré následne oľutujem. Viem, je to zdĺhavá práca na sebe, ale určite sa oplatí, veď sa nejedná len o dušu a jej spásu, ale aj o povahu či charakter.
Neodmietnime radikálnu výzvu Pána Ježiša v boji proti hriechu, lebo On nám chce dobre. On túži po tom, aby sme boli šťastní pred nebeským Otcom a tiež dávali dobrý príklad vo svojom prostredí, kde žijeme.

Pripravil vdp. Martin Mojžiš, sprievodca pútnikov. ... See MoreSee Less