Pútnické zájazdy termíny pre rok 2023

AWERTOUR, spol. s r.o.

2 weeks ago

🟣PRVÁ ADVENTNÁ NEDEĽA A

Dnešnou Prvou adventnou nedeľou sme vstúpili do nového liturgického roka A. Opäť sa budeme každú nedeľu stretávať s biblickými čítaniami. Sú upravené do troch liturgických cyklov a preto sú označené ako rok A, B, C. Každý rok máme možnosť v biblických čítaniach uvažovať o jednotlivých liturgických udalostiach od Adventu cez Pôst, Veľkú noc, obdobie Cez rok a tiež aj sviatky svätých.
Touto nedeľou vstupujeme do prvej časti Adventu, ktorá trvá do 16-teho decembra a potom pokračuje od 17-teho do 24-teho druhou časťou. V prvej časti budeme v kostoloch počúvať texty evanjelií, ktoré nás budú upozorňovať na takzvané „posledné veci človeka, čiže eschatologické texty.“ Tak je to aj v dnešnú nedeľu. Prví kresťania nie celkom dobre pochopili slová Pána Ježiša o jeho druhom príchode na tento svet, lebo si mysleli, že príde už za ich života a preto predávali svoje majetky a nosili ich k nohám apoštolov, aby ich títo rozdávali chudobným. Takto vidíme, ako prví kresťania mysleli na Ježišov príchod. My ľudia v dnešnej dobe – opačne – málo myslíme na Ježišov druhý príchod a preto aj nás Pán Ježiš napomína: «Bedlite, lebo neviete, v ktorý deň príde váš Pán. Buďte pripravení, lebo Syn človeka príde v hodinu, v ktorú sa ani nenazdáte.» Lepšie povedané, Pánov príchod, to nie je len jeho príchod na konci sveta, ale to je aj jeho príchod na konci nášho života.
Dajme si otázku: Ako máme bedliť? Vieme, že Pán Ježiš sa stal človekom a prijal nás za svojich bratov a sestry, lebo sviatosťou krstu sme sa stali synmi, či dcérami nebeského Otca a skrze to sme sa stali jeho bratmi a sestrami. Bedliť teda znamená: nezabudnúť na tento vzácny vzťah. Nestratiť z očí tento nový vzťah dieťaťa k Otcovi. Stále naň pamätať, prežívať ho, cítiť ho. Som milovaný syn nebeského Otca. Som milovaná dcéra nebeského Otca. Pán Ježiš chce, aby sme tento vzťah nestratili, aby sme si ho nedali nikým a ničím ukradnúť, lebo je to ten najvzácnejší poklad v našom živote.
Pravda, keby sme mali všetci zaručené, že sa dožijeme vysokého veku a zomrieme na nejakú dlhú chorobu, koľkí by sme si pomysleli: však ja sa pripravím na smrteľnej posteli a preto cez celý život nemusím myslieť na prípravu. Ale Pánu Ježišovi nestačí takáto pripravenosť. Jemu nestačia naše posledné vzdychy, naše posledné údery srdca, naše nehybné údy a umierajúce telo. Tak málo by sme mu chceli dať? Istotne súhlasíte, že nie. On žiada viac. On chce, aby sme cez celý svoj život mysleli na tieto jeho dary a preto boli pripravení a bedlili. Koľko ľudí denne umiera náhle, bez prípravy, či je to infarkt, dopravná nehoda alebo prírodné živly ako zemetrasenia o ktorých aj teraz počúvame v správach. Je to stále – obrazne povedané – zdvihnutý Boží prst. Dajme si otázku: Sme pripravení? Nesmieme hazardovať, lebo ak by sme hovorili, že stačí sa pripraviť na smrteľnej posteli a žiť si hriešnym životom, tak by sme sa vystavovali nebezpečenstvu hriechu proti Duchu Svätému a takýto hriech Pán Boh nedovolí odpustiť.
Uvediem na to takýto príklad z môjho kňazského života keď som bol kaplánom. Jedného dňa podvečer som sa vracal zo školy. Pred farou stál pán dekan, ktorý sa mi hneď zdal nerôzny. Keď som sa ho opýtal čo sa mu stalo, tak ma vzal do kancelárie a tam mi povedal pre neho otrasný príbeh. Prišla ho zavolať matka slobodného syna, asi 40 ročného, ktorý zomieral na rakovinu pečene, aby ho rýchlo išiel zaopatriť. Hovoril mi: okamžite som si vzal potrebné veci, sadol do auta a išiel som s ňou na lazy kde bývala. Asi v strede cesty som sa jej opýtal, či syn vie, že prídem. Ona odpovedala tak neisto: Viete, pán dekan, veď keď prídete tak dovolí. Vstúpil som do jeho izby, ležal obrátený tvárou k stene a už bol skoro v kóme. Matka ho budila a keď sa prebral, tak mu povedala, že je tu pán dekan, ktorý ho prišiel vyspovedať a udeliť mu ďalšie sviatosti. Nato sa prebral. Dekan mi povedal: Martin, v živote som nepočul z úst zomierajúceho také bohorúhanie, ako od neho a tie nadávky na kňazov a na Cirkev. Zhrozený som sa vrátil na faru. Asi o dve hodiny prišla opäť s tým, že už súhlasí, aby som prišiel. Keď som prekračoval prah dverí na jeho izbe, počul som silný, ale posledný jeho výdych. Tak blízko som bol pri ňom a už som mu nepomohol. Vtedy mi dekan povedal, že je to poučenie aj pre mňa ako začínajúceho kňaza, aby som budúcich veriacich varoval pred opovážlivým spoliehaním sa na Božie milosrdenstvo.
Vstupujeme do krásneho adventného obdobia. Začína predvianočná nálada, čo nám pripomína očakávanie Pána Ježiša na konci sveta, ale aj na konci nášho života. Je vhodný čas, aby sme prijali výstražné slová Pána Ježiša z dnešného evanjelia a tak bedlili.

Pripravil Martin Mojžiš, sprievodca pútnikov. ... See MoreSee Less

AWERTOUR, spol. s r.o.

3 weeks ago

🔵SLÁVNOSŤ KRISTA KRÁĽA C

Dnešnou nedeľou Krista Kráľa a posledným týždňom zakončujeme v Cirkvi liturgický rok. Možno si dávame otázku, prečo slávime Pána Ježiša ako kráľa, keď dnes je už veľmi málo takých štátov na svete, kde ešte vládne kráľ alebo kráľovná, ako to bolo a aj je napríklad v Anglicku.
No, pokúsme sa dnes zamyslieť nad dnešným evanjeliom, kde zločinec na kríži vraví ukrižovanému Ježišovi takto: „Ježišu, pamätaj na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.“ A tu si dajme otázku, ako prišiel na to, že Ježiš je kráľ? Podľa ktorých znakov? Veď nevidel Ježiša so zlatou korunou na hlave, ale s potupnou korunou z tŕnia. Ani ho nevidel sedieť na zlatom tróne, ale videl ho podobne visieť na kríži, ako visel on. Alebo podľa nápisu nad Ježišovou hlavou, že je židovský kráľ? Veď tento nápis bol potupný. Znalci Svätého písma to vysvetľujú tak, že zločinec bol oslovený Ježišovým správaním sa na kríži, keď v hrozných mukách a bolestiach neklial, ako to robili podobne ukrižovaní ani nezlorečil tým, ktorí ho potupovali a posmievali sa mu, ale sa modlil za nich: „Otče, odpusť im, lebo nevedia čo robia.“ Pomyslel si, že to nemôže byť obyčajný človek. To by obyčajný človek nedokázal, aby odpustil a modlil sa za tých, ktorí mu spôsobili také utrpenie. Preto pokarhal aj zločinca na druhom kríži, ktorý sa tiež rúhal Ježišovi. Vidiac toto všetko, oľutoval svoje zločiny, a preto sa obrátil na Ježiša, aby ho prijal do svojho kráľovstva. Potom mu Ježiš povedal: „Priateľu, ešte dnes budeš so mnou v raji.“ Úžasné! V rôznych predchádzajúcich zamysleniach sme obdivovali Pána Ježiša, aký postoj mal ku kajúcim hriešnikom, čoho vrchol bol práve odpustenie tomuto zločincovi. Veď takto ho priam neuveriteľne odmenil za to, že ho uznal za kráľa.
Z tejto evanjeliovej udalosti pre nás vyplýva, že aj my máme Pána Ježiša uznávať za kráľa. Pre nás by to malo byť lepšie ako pre zločinca, lebo my nevisíme na kríži a potom my máme vedomosti o Ježišovi, že bol Boží Syn, že učil ľudí evanjeliu, že robil veľké zázraky ako premenenie vody na víno v Káne, že utíšil búrku na mori, že rozmnožil päť chlebov a dve ryby pre päťtisíc mužov, že uzdravoval chorých a malomocných, že kriesil troch z mŕtvych a iné zázraky. Napokon pri Poslednej večery ustanovil sám seba v Eucharistii, aby ostal tu na zemi medzi nami až do konca sveta. Toto všetko potvrdil smrťou na kríži, ale nadovšetko tým, že vstal z mŕtvych, vystúpil k Otcovi, zoslal Ducha Svätého a aby tiež tak ako v Eucharistii, tak aj v Duchu Svätom, zostal s nami až do skončenia sveta. Nie je to úžasné?
Keď toto všetko vieme o Pánu Ježišovi, nemali by sme ho vierou uznať a srdcom prijať za svojho kráľa? Keď toho bol schopný zločinec, ktorý toto o Ježišovi nevedel, a predsa ho uznal za kráľa, mohol by niekto z nás byť menej chápavý ako zločinec za preukázanie toľkej lásky pre každého z nás? Boh je naozaj Láska, ako to opisuje evanjelista Ján, keď píše o Bohu, že je láska s veľkým „L.“ V tej vete: „Otče, odpusť im, lebo nevedia čo robia,“ sa dokonale prejavila Božia láska. Koľkokrát som vo svojom kňazskom živote počul s hnevom povedať také výroky ako: „Prečo zlo Pán Boh trpí, prečo nepotresce hriešnikov, prečo trpí zločiny?“ Keby sme mali takú moc, určite by sme z neba zhodili hromy blesky na takých zločincov. Lenže, naše šťastie je, že Pán Boh je trpezlivý a nechce smrť hriešnika, ale aby sa obrátil a žil. Uvediem príklad zo života istého francúzskeho básnika, člena francúzskej akadémie vied, ktorý napísal báseň: „Modlitbu popierateľa Boha.“ Píše v nej: „Prišiel som do tvojho chrámu, Bože, nie aby som sa sklonil pred tebou, lež aby som ťa pokúšal. Ak jestvuješ, tak zhoď z neba na moju hlavu smrtiaci blesk a potrestaj ma za moju neveru. Čakám na tvoj trest. A len čo ma trafíš bleskom, zvolám posledným dychom: Skutočne jestvuješ, Bože, a bola to strašná bezočivosť odo mňa, keď som sa ti rúhal. Ale, hľa, blesk neprichádza, ja môžem odísť domov zdravý a živý. Jedným slovom: Nejestvuješ.“
Určite sa hrozíme nad takýmto rúhaním a určite by sme si povedali, či Pán Boh naozaj nemal blesk, aby potrestal tohto rúhača? Lenže Pán Boh má iné metódy ako my ľudia. O niekoľko rokov priniesli francúzske noviny senzačnú správu, že tento básnik vstúpil do najprísnejšej rehole na svete, a to k trapistom, aby tam až do smrti robil pokánie za svoje rúhanie a ďakoval Bohu za jeho nekonečnú lásku. Keby ho bol Boh vtedy zrazil bleskom, bol by zatratený. Boh ho nezabil, ale trpezlivo čakal, kedy sa obráti, a tak ho môže prijať do svojho Kráľovstva.
Preto v dnešný veľký sviatok Krista Kráľa dajme sa preniknúť základnou myšlienkou evanjelia, že Boh je Láska a že sa aj my môžeme láskou včleniť do Nebeského kráľovstva, ktoré nám sprístupnil Ježiš Kristus - večný kráľ.

Pripravil Martin Mojžiš, sprievodca pútnokov. ... See MoreSee Less